Analógový tato? Veď hrot atramentového pera, ktorým sa učil písať, dávno stratil ostrosť. Škvrny od vývojky načisto vybledli a v tmavej komore sa už iba raz za mesiac pri bielom svetle oholí. Magnetofónové kazety má vo veľkej škatuli uložené v garáži a gramoplatne počúva iba ak na Vianoce. Ťuká do klávesnice laptopu, fotí mobilom a hudbu počúva vo formáte MP3 či WAV, nech to už znamená čokoľvek. A predsa, signály, ktoré prijíma a vysiela, nie sú obyčajné logické jednotky a nulky. Vladimír Leksa-Pichanič zaznamenáva formou malých poetických aj prozaických kusov (niekto by ich nazval aforizmami, epigramami, básničkami, minipoviedkami, či haiku) postrehy človeka na generačnom rozmedzí. Zaznamenáva ich ostro ako najcitlivejší fotografický film, s presnosťou diamantovej ihly ich potom reprodukuje. Jeho zápisy sú spojité, súvislé a hlboké. A ako je tomu u analógových záznamov, každý z nich je originál. Ešte sa dobre pamätá na desaťročného chlapca hrajúceho sa s dreveným nákladiakom a už vidí iného desaťročného chlapca hrajúceho sa s tabletom. Analógový tato digitálneho syna. Čo sa zmenilo a čo okrem lega pretrváva? Nepotrebujete dekodér, aby ste našli odpoveď.