Príbehy, ktoré rozpráva Lucia Berlin, sa odohrávajú v Kalifornii, Mexiku a Čile, ich rozprávačkou je dievča, žena, ktorá sa snaží nájsť zmysel vo všednosti sveta na okraji spoločnosti. V Manuáli pre upratovačky sa čitatelia a čitateľky stretávajú so starými Indiánmi, narkomafiánmi, kráľovnami krásy či svojskými lekármi, ktorým sa trasú ruky, ale predovšetkým s rozprávačkou – so ženou, ktorá vidí krásu v tých najtemnejších zákutiach ľudskej duše a má pochopenie pre ľudské chyby a slabosti. Lucia Berlin právom stojí vedľa Alice Munroovej, Raymonda Carvera či A. P. Čechova. Lucia Berlin písala sporadicky poviedky od 60. rokov. Jej príbehy sú inšpirované detstvom, ktoré strávila v rôznych baníckych mestách na americkom Stredozápade; úžasnými rokmi, čo prežila v čilskom Santiagu; tromi manželstvami; celoživotným problémom s alkoholizmom a rôznymi povolaniami, ktorým sa venovala, aby dokázala uživiť svojich štyroch synov. V 90. rokoch začala učiť na univerzite. V roku 2004 umrela v kalifornskom meste Marina del Rey.