Kniha, s ktorou sa práve oboznamujete a ktorú si možno objednáte, patrí do malej skupinky slovenských kníh, ktoré neslúžia len na zábavu či ponaučenie, ale prichádzajú s návodom, ako tento svet zmeniť k lepšiemu. Ak to chcete urobiť, musíte dobre poznať dve knihy, ktorými sa vo svojom správaní inšpiruje väčšina ľudstva, a to svätú Bibliu a svätý Korán. Obidve knihy pritom prichádzajú s veľmi podobným posolstvom, ktorému však môžete porozumieť len v prípade, ak disponujete požadovanými filozofickými a kozmologickými poznatkami. Na Slovensku sme doteraz nemali knihu, ktorá by takéto poznatky dávala do vzťahu s týmito svätými knihami a na ich základe ich fundovane alebo odborne posudzovala. Tých niekoľko pokusov bolo tak úbohých a nekompetentných, že si naozaj nezaslúžia, aby som ich presne citoval. Najcennejšie na ponúkanej knihe však podľa mňa nie je to, čo sa v nej skrýva, ale spôsob, akým je napísaná. V prvých troch kapitolách totiž účinne využívam Dostojevským objavenú metódu dialógu, pretože rovnako ako on nechávam v nich prehovoriť „hlasy“, t. j. čo najmenej skresľované „vnútorné obsahy“ vedomia autorov, ktorí buď pevne veria v Božiu existenciu, alebo ju odmietajú. Medzi obidvomi krajnými názorovými pólmi pritom existuje akési prechodné pásmo, reprezentované napríklad tzv. agnostikmi, ktorí na otázku o Božej existencii odmietajú z rôznych (najmä poznávacích) dôvodov jednoznačne odpovedať. Ešte zaujímavejší je kontrast medzi tými, ktorí odmietajú akúkoľvek naturalizáciu Boha, a preto aj modernú vedu (napríklad darvinizmus) považujú za falošnú teológiu, a tými, ktorí sa snažia súčasný vedecký obraz sveta čo najviac zosúladiť s myšlienkou Božej existencie a pripúšťajú teda, že obidva tieto druhy ľudského poznania sú navzájom kompatibilné (ako to robia najmä W. L. Craig, A. Peacocke a i.). Slovenskí čitatelia tiež doteraz nemali možnosť dôkladne sa oboznámiť s najznámejšími filozofickými argumentmi v prospech Božej existencie (vrátane Anselmovho, Descartovho a pod.), ani s ich vyvrátením špičkovými anglosaskými filozofmi, ako sú M. Martin, N. Everitt, R. M. Gale či J. H. Sobel. Mnohých z nich bude podľa všetkého zaujímať aj diskusia o troch hlavných funkciách náboženstva, ktoré zároveň objasňujú, prečo tu s nami tieto sväté knihy vydržali tak dlho, a presvedčivo ukazujú, prečo sú už dnes len zbytočnými a škodlivými historickými reliktmi. Prvá funkcia náboženstva sa totiž vzťahuje priamo k jedincovi, k jeho behaviorálnej neistote v zložitom a ťažko predvídateľnom svete, do ktorého náboženská viera konkrétnym (hoci vymysleným) obrazom sveta vnáša určitý poriadok. V rámci druhej funkcie už náboženstvo tohto jedinca definuje ako súčasť určitej skupiny ľudí, ktorá bola Bohom vybraná pre určitú úlohu (na rozdiel od iných skupín ľudí) a ako taká sa cíti nielenže nadradená nad ostatné skupiny, ale aj oprávnená rozmnožovať sa viac a rýchlejšie ako ostatné (v jej Boha neveriace) skupiny, ba dokonca ich aj likvidovať či vraždiť. V tomto zmysle možno tvrdiť, že náboženstvo slúži prenesene aj na ochranu života ako takého. Tretia hlavná funkcia náboženstva sa tak vzťahuje aj k ľudskej smrti, ktorá sa však opäť netýka prednostne ľudského jedinca, ale celého veriaceho kolektívu, do ktorého patrí, pretože zmŕtvychvstanie a posledný súd sú vyslovene kolektívnou záležitosťou, v rámci ktorej však Boh vždy uprednostňuje na základe určitých kritérií niektorú skupinu ľudí (ako je v Biblii 144 000 panicov z 12 izraelitských kmeňov). Ešte dôležitejšie je, že pri poslednom súde tak v Biblii, ako aj v Koráne prechádzajú ľudia zásadnou telesnou premenou, pričom tí, ktorí sú toho hodní, na základe apriórnej Božej voľby (a nie súboru dodatočných dobrých či zlých skutkov, ako sa veľmi mylne domnievajú príliš sebavedomí veriaci, trúfajúci si myslieť a rozhodovať za samotného Boha) potom nadobúdajú úplne novú telesnú i duševnú podobu a prechádzajú do ideálneho nebeského sveta, v ktorom niet žiadnych pozemských starostí, ale len pozemské a nadpozemské radosti. Vo 4. a 5. kapitole pritom nielen dôkladne analyzujem obsah oboch svätých kníh a v nich sa nachádzajúce rozpory či kontradikcie, ale otváram si na základe dôkladnej diskusie o ľudskej duši či personalite aj cestu k rovnako dôkladnej diskusii o ľudskej prirodzenosti, identite, personalite a slobodnej vôli práve preto, aby som ukázal, že premenu, ktorú nám sľubujú obidve sväté knihy, dokáže podľa všetkého v blízkej budúcnosti s pomocou umelej inteligencie realizovať aj samotný človek. V takomto prípade však možno plným právom tvrdiť, že ľudia, schopní pretvoriť samých seba na takmer večne existujúce a navyše permanentne sa zdokonaľujúce bytosti, sa v podstate vyrovnali svojou kreativitou i mocou samotným bohom a obidve sväté knihy sa tak definitívne stali zbytočnými, pretože už nie je potrebné nikoho pred nikým uprednostňovať a nad nikoho sa povyšovať, ani zúfalo a egoisticky lipnúť na vlastnom živote a presadzovať ho na úkor niekoho iného, pretože brány neba, obrazne vyjadrené, sú naozaj otvorené pre všetkých a každého. Aby som o tom čitateľa presvedčil, využívam v poslednej 6. kapitole knihy aj pomerne zložitý filozofický aparát, ale čo najjednoduchším a najzrozumiteľnejším spôsobom, aby si každý čitateľ dokázal uvedomiť, aké sú hranice jeho personálnej identity a za akých podmienok táto prestáva existovať, resp. môže byť modifikovaná tak, aby mohol žiť takmer večne. Osobne si však najviac cením dve revolučné myšlienky, ktoré vyplývajú z argumentácie v mojej knihe. Po prvé tvrdenie, podľa ktorého ak platí, že Boh existuje a je jediný a zvrchovaný darca života, nikto zo smrteľníkov nemá právo vziať život druhej ľudskej bytosti. A po druhé, ak sa tak predsa len opováži urobiť, dopúšťa sa najvážnejšieho hriechu ľudskej pýchy, pretože sa takto opovážil zaujať Božiu pozíciu a povýšiť sa nad tých, ktorým by mal byť priateľom, ochrancom a bratom. Kniha, s ktorou sa práve oboznamujete a ktorú si o chvíľu objednáte, patrí do malej skupinky slovenských kníh, ktoré neslúžia len na zábavu či ponaučenie, ale prichádzajú s návodom, ako tento svet zmeniť k lepšiemu. Ak to chcete urobiť, musíte dobre poznať dve knihy, ktorými sa vo svojom správaní inšpiruje väčšina ľudstva, a to svätú Bibliu a svätý Korán. Obidve knihy pritom prichádzajú s veľmi podobným posolstvom, ktorému však môžete porozumieť len v prípade, ak disponujete požadovanými filozofickými a kozmologickými poznatkami. Na Slovensku sme doteraz nemali knihu, ktorá by takéto poznatky dávala do vzťahu s týmito svätými knihami a na ich základe ich fundovane alebo odborne posudzovala. Tých niekoľko pokusov bolo tak úbohých a nekompetentných, že si naozaj nezaslúžia, aby som ich presne citoval. Najcennejšie na ponúkanej knihe však podľa mňa nie je to, čo sa v nej skrýva, ale spôsob, akým je napísaná. V prvých troch kapitolách totiž účinne využívanom Dostojevským objavenú metódu dialógu, pretože rovnako ako on nechávam v nich prehovoriť „hlasy“, t. j. čo najmenej skresľované „vnútorné obsahy“ vedomia autorov, ktorí buď pevne veria v Božiu existenciu, alebo ju odmietajú. Medzi obidvomi krajnými názorovými pólmi pritom existuje akési prechodné pásmo, reprezentované napríklad tzv. agnostikmi, ktorí na otázku o Božej existencii odmietajú z rôznych (najmä poznávacích) dôvodov jednoznačne odpovedať. Ešte zaujímavejší je kontrast medzi tými, ktorí odmietajú akúkoľvek naturalizáciu Boha, a preto aj modernú vedu (napríklad darvinizmus) považujú za falošnú teológiu, a tými, ktorí sa snažia súčasný vedecký obraz sveta čo najviac zosúladiť s myšlienkou Božej existencie a pripúšťajú teda, že obidva tieto druhy ľudského poznania sú navzájom kompatibilné (ako to robia najmä W. L. Craig, A. Peacocke a i.). Slovenskí čitatelia tiež doteraz nemali možnosť dôkladne sa oboznámiť s najznámejšími filozofickými argumentmi v prospech Božej existencie (vrátane Anselmovho, Descartovho a pod.), ani s ich vyvrátením špičkovými anglosaskými filozofmi, ako sú M. Martin, N. Everitt, R. M. Gale či J. H. Sobel. Mnohých z nich bude podľa všetkého zaujímať aj diskusia o troch hlavných funkciách náboženstva, ktoré zároveň objasňujú, prečo tu s nami tieto sväté knihy vydržali tak dlho, a presvedčivo ukazujú, prečo sú už dnes len zbytočnými a škodlivými historickými reliktmi. Prvá funkcia náboženstva sa totiž vzťahuje priamo k jedincovi, k jeho behaviorálnej neistote v zložitom a ťažko predvídateľnom svete, do ktorého náboženska viera konkrétnym (hoci vymysleným) obrazom sveta vnáša určitý poriadok. V rámci druhej funkcie už náboženstvo tohto jedinca definuje ako súčasť určitej skupiny ľudí, ktorá bola Bohom vybraná pre určitú úlohu (na rozdiel od iných skupín ľudí) a ako taká sa cíti nielenže nadradená nad ostatné skupiny, ale aj oprávnená rozmnožovať sa viac a rýchlejšie ako ostatné (v jej Boha neveriace) skupiny, ba dokonca ich aj likvidovať či vraždiť. V tomto zmysle možno tvrdiť, že náboženstvo slúži prenesene aj na ochranu života ako takého. Tretia hlavná funkcia náboženstva sa tak vzťahuje aj k ľudskej smrti, ktorá sa však opäť netýka prednostne ľudského jedinca, ale celého veriaceho kolektívu, do ktorého patrí, pretože zmŕtvychvstanie a posledný súd sú vyslovene kolektívnou záležitosťou, v rámci ktorej však Boh vždy uprednostňuje na základe určitých kritérií niektorú skupinu ľudí (ako je v Biblii 144 000 panicov z 12 izraelitských kmeňov). Ešte dôležitejšie je, že pri poslednom súde tak v Biblii, ako aj v Koráne prechádzajú ľudia zásadnou telesnou premenou, pričom tí, ktorí sú toho hodní, na základe apriórnej Božej voľby (a nie súboru dodatočných dobrých či zlých skutkov, ako sa veľmi mylne domnievajú príliš sebavedomí veriaci, trúfajúci si myslieť a rozhodovať za samotného Boha) potom nadobúdajú úplne novú telesnú i duševnú podobu a prechádzajú do ideálneho nebeského sveta, v ktorom niet žiadnych pozemských starostí, ale len pozemské a nadpozemské radosti. Vo 4. a 5. kapitole pritom nielen dôkladne analyzujem obsah oboch svätých kníh a v nich sa nachádzajúce rozpory či kontradikcie, ale otváram si na základe dôkladnej diskusie o ľudskej duši či personalite aj cestu k rovnako dôkladnej diskusii o ľudskej prirodzensoti, identite, personalite a slobodnej vôli práve preto, aby som ukázal, že premenu, ktorú nám sľubujú obidve sväté knihy, dokáže podľa všetkého v blízkej budúcnosti s pomocou umelej inteligencie realizovať aj samotný človek. V takomto prípade však možno plným právom tvrdiť, že ľudia, schopní pretvoriť samých seba na takmer večne existujúce a navyše permanentne sa zdokonaľujúce bytosti, sa v podstate vyrovnali svojou kreativitou i mocou samotným bohom a obidve sväté knihy sa tak definitívne stali zbytočnými, pretože už nie je potrebné nikoho pred nikým uprednostňovať a nad nikoho sa povyšovať, ani zúfalo a egoisticky lipnúť na vlastnom živote a presadzovať ho na úkor niekoho iného, pretože brány neba, obrazne vyjadrené, sú naozaj otvorené pre všetkých a každého. Aby som o tom čitateľa presvedčil, využívam v poslednej 6. kapitole knihy aj pomerne zložitý filozofický aparát, ale čo najjednoduchším a najzrozumiteľnejším spôsobom, aby si každý čitateľ dokázal uvedomiť, aké sú hranice jeho personálnej identity a za akých podmienok táto prestáva existovať, resp. môže byť modifikovaná tak, aby mohol žiť takmer večne. Osobne si však najviac cením dve revolučné myšlienky, ktoré vyplývajú z argumentácie v mojej knihe. Po prvé tvrdenie, podľa ktorého ak platí, že Boh existuje a je jediný a zvrchovaný darca života, nikto zo smrteľníkov nemá právo vziať život druhej ľudskej bytosti. A po druhé, ak sa tak predsa len opováži urobiť, dopúšťa sa najvážnejšieho hriechu ľudskej pýchy, pretože sa takto opovážil zaujať Božiu pozíciu a vyčleniť sa nad tých, ktorým by mal byť priateľom, ochrancom a bratom.