Texty básnickej zbierky Jána Feketeho (najmä prvých dvoch častí Nervy a Kozmologikum) sú plné ozvien a alúzií, zaznievajú v nich obzvlášť intenzívne ozveny poetík 60-tych rokov minulého storočia, apely sú však dnešné, naliehavé. Nie je to "kritika spoločnosti" a jej pomerov, Feketeho vzbura nie je v podstate ani vzburou, je výstražne vztýčeným prstom. Básnik s vyše polstoročnou literárnou praxou si hravo poradil s viazaným veršom, pravda, bez nároku na pevný tvar básne. Nešetrí vnútorným rýmom a priam márnotratne hýri rytmami dnes už bájnej beat-generation. V približne v stovke básnických textov nájdeme aj báseň v próze, miniatúry ba aj tvar haiku. Časť Z knihy palindrómov je dokladom predchádzajúcich náznakov šikovnosti, zručnosti, bravúry, ktorú pozorný čitateľ v textoch objaví na prvý pohľad (nepozorný hneď na druhý). V súvislosti s touto zbierkou treba poznamenať: Obrovský kus cesty prešiel Ján Fekete od svojej prvej a trestuhodne nezrealizovanej knižky básní Chodníčkom do hvezdárne. (Prečo, či lepšie pre čo nevyšla, si každý domyslí, keď povieme, že bola pripravená do tlače v roku 1968 a jej výroba "bola zrušená" dajako po apríli 1969.) Na tej ceste sa rodila jeho poézia i tam, kde sa písalo o nárečí, prípadne o dejinách futbalu. Najviac azda tam, kde sa lietalo v prebádaných a aj tak málo poznaných a poznateľných sférach sci-fi.