Milujem Vianoce. Nech potešia nás zvonce saní! A večer skrásnie koledami! Nech Santovia nás rozradostia! A schádzajú sa doma hostia! Milujem Vianoce. Milujem ich, pretože niekde niekto položí vianočnú otázku: Prečo je dieťatko v maštali také dôležité? Kto to bol? Čo má jeho narodenie spoločné so mnou? A mám rád odpovede, ku ktorým som dospel. Napríklad túto: Boh vie, aké je byť človekom. Keď mu hovorím o redakčných uzávierkach, dlhom čakaní či ťažkých časoch, chápe to. Je tam. A je aj tu. Vďaka Betlehemu mám v nebi priateľa. A túto: Vianocami sa začína to, čo oslavujeme počas Veľkej noci. Dieťa v kolíske sa stalo Kráľom na kríži. Vďaka Betlehemu máme v nebi Spasiteľa. Vianočné prísľuby formujú naše srdcia. Dlho po tom, ako odídu hostia, koledníci sa vrátia domov a zhasnú svetlá, tieto prísľuby pretrvávajú. Zažnime lampu, schúľme sa na pohodlné miesto a ponorme sa do zvláštneho, nádherného betlehemského príbehu. Možno nájdete to, čo som našiel ja: celoživotnú nádej. V dielach Maxa Lucada nachádza útechu viac ako sto miliónov čitateľov. Možno ste v slovenčine čítali jeho knihy Zvládneš to, Skôr než povieš amen, Láska hodná dávania, Bez strachu, 3:16 Súradnice nádeje, Boh sa priblížil, Boží príbeh – a obľúbili ste si ich autora.