Slovensko má dlh voči sochárom a sochárkam, ktorých diela dopĺňali architektúru sídlisk, škôl či nemocníc. Stovky umeleckých diel vznikli ako štátne zákazky v čase masívnej socialistickej výstavby a po páde režimu boli ponechané chátraniu a likvidácii bez hlbšej reflexie dejín umenia. Juraj Gavula (1942) je jednou z osobností, ktorých prínos zhodnocuje ďalšia generácia. Nová kniha je výsledkom výskumu sochárovho syna a vizuálneho umelca Mateja Gavulu v spolupráci s teoretikom umenia Danielom Grúňom a ďalšími autorkami a autormi. Predstavuje diela sochára na sympóziách a stavbách od Bratislavy cez Galantu po Svidník neďaleko rodnej obce Čabiny. Sú to diela organických abstraktných tvarov, ktoré nenapĺňali politické požiadavky socialistického realizmu, ale dotvárali okolité životné prostredie.