K najefektívnejším spôsobom prevencie prenosných ochorení a navodenia imunity osoby i kolektívu patrí imunizácia. Pod týmto pojmom rozumieme vytváranie nešpecifickej a špecifickej imunitnej odpovede v ľudskom organizme na vakcínový antigén, adjuvans alebo ostatné zložky vakcíny. Sama vakcinácia alebo očkovanie je vlastne vpravenie očkovacej látky do organizmu. Do sedemdesiatych rokov 20. storočia bol vývoj vakcín pozitívne ovplyvnený výskumom pôvodcov chorôb a výrobou vakcín s oslabenými alebo inaktivovanými pôvodcami. Tento empirický vývoj sa zmenil na racionálny výskum a vývoj, do popredia sa dostalo hľadanie a rozpoznávanie antigénnych štruktúr infekčných pôvodcov na báze molekulárnej biológie, výroba subjednotkových a rekombinantných vakcín a použitie nových adjuvantných prostriedkov. Cieľom imunizácie je chrániť jednotlivca, aby neochorel (individuálna ochrana), pravidelným a plošným očkovaním zvyšovať imunitu očkovaných na populačnej úrovni (populačná ochrana) a vysokou preočkovanosťou v populácii dosiahnuť dobrú kolektívnu imunitu. Pri individuálnej ochrane sa musí robiť analýza rizík a úžitku vakcinácie. Dôležité je prehodnotiť riziko možnej postvakcinačnej komplikácie s rizikom vzniku infekčného ochorenia pre konkrétnu osobu. Úspech očkovania ovplyvňuje jeho včasnosť (vo vzťahu k veku) daná časovou schémou (primeraný počet dávok základného očkovania a booster dávky), dobrý zdravotný stav očkovaného, správna aplikácia očkovacej látky, dobrá vôľa dať zaočkovať svoje dieťa ale i seba, ako aj cenová dostupnosť očkovacích látok. Očkovanie predstavuje kontinuálny proces boja proti infekčným chorobám.