Prvá kapitola sa usiluje v skratke priblížiť nedávnu minulosť a dnešný stav bratislavskej židovskej komunity (a osobitne Židovskej náboženskej obce). Ťažiskom kapitoly je obdobie po oslobodení, najmá však roky 1990-2013. Druhá kapitola si všíma bratislavské židovské cintoríny: jednak ortodoxný a neologický, ktoré sú dodnes v prevádzke, ale aj najslávnejší a najstarší z nich, známy ako Memoriál Chatama Sofera. Osobitý prípad predstavuje masový hrob na cintoríne v Petržalke, kde je pochovaných takmer 500 maďarských židov, ktorých zavraždili 28. marca 1945, teda presne týždeň pred oslobodením Bratislavy. Tretia kapitola je venovaná tradičným formám ukladania pozostatkov do zeme. Nasledujúca časť práce je venovaná fenoménu kremácie, ktorý predstavuje v majoritnej spoločnosti väčšinovú formu pochovávania. V židovskkom prostredí je to nový, v období pred holokaustom prakticky neznámy a z religióznych príčin najmä ortodoxnými židmi dodnes striktne odmietaný prejav.