Verejnými slávnosťami sa spoločnosť reprezentuje, ale aj konštituuje pretože inscenujú, kto je „náš“ a kto „cudzí“, kto sa aktívne alebo pasívne zúčastňuje osláv alebo na druhej strane kto sa demonštratívne nezúčastňuje či podujatie narušuje. Za monarchie sa účastníci mali stotožňovať s dynastiou, v totalitných režimoch s vládnucou stranou, v demokratických spoločnostiach zväčša s historickými zakladateľskými osobnosťami a udalosťami (so založením štátu, s povstaním proti predošlému štátu, prijatím ústavy a pod.). Religiózne a svetské prvky sa často prevrstvovali, takže historici hovoria o sekularizácii náboženských slávností a sakralizácii politických osláv. Kapitoly o náboženských, národných a politických festivitách chronologicky začínajú v druhej polovici 17. storočia, kedy sa katolícka cirkev aj takouto formou pokúšala rekatolizovať slobodné kráľovské mestá Uhorska. Časť o biskupských vizitáciách ukazuje, ako sa z pôvodného nástroja na disciplinovanie kléru a veriacich stali v 19. storočí náboženské slávnosti, ktoré chceli demonštrovať prestížne postavenie katolíckej cirkvi v nových podmienkach. Pre protestantov, sláviacich cirkevné sviatky menej okázalým spôsobom vo vnútri chrámov, boli vhodnou príležitosťou na verejné oslavy a jubileá významných udalostí alebo osobností reformácie. V knihe sa dočítate o oslavách Jána Husa na Slovensku, ktoré poskytovali tiež priestor na prezentáciu národnej či štátnej identity. V rámci slovenského národného hnutia sa vytvorila forma národných slávností, zhromaždení a pútí na miesta nielen náboženského vyznania, ale najmä na miesta, ktoré sa viazali na slávne historické udalosti v dejinách národa (memorandové a augustové slávnosti), k rodným domom či hrobom významných osobností. Posledná časť knihy sa venuje festivitám ako nástroju upevňovania štátnej či politickej lojality – na príkladoch dynastických slávností, osláv narodenín prezidenta Masaryka, agrárnických podujatí v strednej a juhovýchodnej Európe a osláv 14. marca – založenia prvej Slovenskej republiky.